100 ručne viazaných a číslovaných kníh. V prvých 20 knihách je vložený originálny signovaný grafický list ilustrátora. Grafickú úpravu obalu a väzbu realizovala knihárska dielňa Lida Mlichová, Žilina.
Cyklus úvah Milana Rúfusa, ktoré predniesol sám autor pod názvom Epištoly na sviatočné dni v Československom rozhlase na Vianoce roku 1968, vydal Tatran v Bratislave pre svojich priateľov na prelome rokov 1969 – 1970. Zvukový záznam v archíve rozhlasu sa, bohužiaľ, nezachoval.
Epištola (z gréckeho επιστολη [epistolē]) je otvorený list širšiemu spoločenstvu. Rúfus sa týmito listami, po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968, prihováral „urazenému národu“, do ktorého vrazila „tvrdým rohom história“. Boli to slová múdreho básnika, nie politika, slová „svedomia národa”.
Uplynulo vyše štyridsať rokov od pamätného šesťdesiateho ôsmeho a niekoľko rokov od odchodu Majstra do večnosti, ale aktuálnosť jeho myšlienok je trvalo naliehavá. Už samotné témy Epištol sú trvalé, neprispôsobivé módnosti – národ, deti, údel, pravda. Rúfusove úvahy majú hĺbku i tvar, niet k nim čo dodať a nebodaj „rozrieďovať nažité“. Žiadne epilógy, doslovy či záverečné slová nemôžu totiž vystihnúť erudíciu, originalitu, súvzťažnosti a morálne posolstvo diela veľmajstra slovenskej poézie a filozofie. Jeho slová len treba nechať na seba pôsobiť a premieňať na činy to, čo dokážeme.
Štyri epištoly k ľuďom teraz čitateľom-poslucháčom vo zvukovom zázname na CD tlmočia Jozef Šimonovič a Ladislav Chudík, s improvizáciami Jozefa Luptáka na violončele. Knihu dotvárajú mnohovýznamové grafické diela Vladimíra Gažoviča.
Knihu zatiaľ nikto nehodnotil. Buďte prvý a pridajte Vaše hodnotenie.
Pridajte Vaše hodnotenieSlovenský básnik, literárny historik, prekladateľ a esejista. Narodil sa v Závažnej Porube (1928) v rodine murára a vzdelanie získaval v ľudovej škole v rodisku, na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši, kde v roku 1948 úspešne zmaturoval a v rokoch 1948 – 1952 študoval slovenčinu a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po skončení vysokoškolského štúdia zostal na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského ako pedagóg. Prednášal dejiny slovenskej a českej literatúry. V školskom roku 1971 – 1972 pôsobil na univerzite Instituto Universitario v Neapole, kde prednášal slovenský jazyk a literatúru. Od roku 1990 do svojej smrti (2009) žil na dôchodku v Bratislave.
Prvé básne publikoval v časopisoch Prameň, Nový rod, Mladá tvorba a Borba. Debutoval básnickou zbierkou Až dozrieme (1956), ktorá znamenala výrazný posun dobového chápania poézie. Jeho tvorbu ovplyvnil symbolizmus, mal silné sociálne cítenie a nechal sa inšpirovať i dielom fotografa Martina Martinčeka. Inšpiroval sa slovenskou ľudovou slovesnosťou a dielami viacerých slovenských maliarov. Okrem tvorby pre dospelých sa venoval aj písaniu kníh pre deti a mládež. Tvorbou patrí k najvýraznejším básnickým zjavom. Predstavil sa ako básnik s autonómnym pohľadom na životné a morálne hodnoty ľudského konania, na lásku, pravdu, krásu, utrpenie a tragiku človeka i sveta druhej polovice 20. storočia. Veľmi vnímavo a citlivo hľadá zmysel a podstatu ľudského života.
Okrem vlastnej tvorby tiež prebásnil Dobšinského Prostonárodné slovenské povesti a venoval sa prekladom z nórčiny, španielčiny, ruštiny a češtiny. Jeho diela vyšli knižne v angličtine, bulharčine, češtine, francúzštine, maďarčine, nemčine, nórčine, poľštine, rómčine, ruštine, taliančine a ďalších jazykoch.
(zdroj: sk.wikipedia.org)