Naše stránky používajú cookies. Ak nezmeníte nastavenie Vášho prehliadača, používaním našich stránok vyjadrujete súhlas s ich používaním. viac informácií

Zatvoriť

Ideál – Skutočnosť – Mýtus

Mikuláš Maňo Huba

Hodnotenie čitateľov

Zatiaľ nehodnotené

Kniha4,00 €

Detaily

  • 192 strán
  • flexi väzba

Ukážky

O knihe

Príbeh bratislavského ochranárstva chce byť inšpiráciou pri hľadaní odpovedí na otázky a dilemy nadhodené v knihe. K tejto ambícii nás oprávňuje pocit, že v objektívne nepríjemných až deprimujúcich časoch sme dokázali nerezignovať a nájsť zmysel života, ktorý bol spojením príjemného s užitočným, vážneho s humorným, osobného s nadosobným, ako aj duchovného s fyzickým, slobodného so zodpovedným, intelektuálneho s emocionálnym a zmyslovým. Nie náhodou tí, ktorí mali to šťastie byť pri tom, spomínajú na tento dávnonedávny príbeh ako na najkrajšie chvíle svojho života, (ktoré sa zvlášť vynímali na pozadí škaredej doby). Úprimne želám všetkým o jednu a viac generácií mladším, aby zažili niečo podobné (s výnimkou toho nepekného pozadia).
Mikuláš M. Huba

prof. RNDr. Mikuláš Huba, CSc.

patrí k protagonistom ochranárskeho hnutia na Slovensku. V roku 1977 spoluinicioval vznik Sekcie pre ochranu ľudovej architektúry a jej zázemia. Založil tiež legendárnu Základnú organizáciu Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny č. 6 v Bratislave. Posledné dva roky pred Nežnou revolúciou viedol bratislavskú ochranársku organizáciu SZOPK a koncom roku 1989 ho zvolili za predsedu celého SZOPK. V súčasnosti je predsedom Spoločnosti pre trvalo udržateľný život v SR.

Mikuláš Huba je autorom, spoluautorom či editorom desiatok knižných publikácií a zborníkov, stoviek štúdií a približne tisícky mediálnych vystúpení. K jeho najčastejšie citovaným prácam patria Šok z prosperity – čítanka z globálnej problematiky a Ohrožená planeta (v spolupráci s Pavlom Nováčkom), Slovensko desať rokov po Riu, či Stratégia trvalo udržateľného rozvoja vo vybraných regiónoch (spoluautor Vladimír Ira). Prispel do Encyklopédie environmentálnej histórie sveta. Je členom redakčných rád viacerých vedeckých i populárno-vedeckých časopisov, členom Snemu SAV a nositeľom domácich i zahraničných ocenení.

… Chcem vysloviť poďakovanie bratislavským ekologickým fundamentalistom (ako im nadávajú politikári). Ich apoštolský príklad mi pomohol pochopiť mnohé veci. Ak niekto v posledných desaťročiach pracoval a pracuje pre slovenský národ, sú to práve oni. Presne pochopili, v čom je najdôležitejší bod úsilia o zachovanie a rozvoj národa. Popri sympatiách k ich obdivuhodnému úsiliu cítim, že práve z tejto strany prichádza duchovná inovácia do našej civilizácie…
doc. Ján Šefránek (filozof a informatik), 1991

O autorovi

Mikuláš Maňo Huba

Mikuláš Maňo Huba

Je absolvent Katedry regionálnej geografie na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Od roku 1978 pracuje v rôznych pozíciách na Geografickom ústave SAV. Je tiež profesorom na Palackého univerzite v Olomouci, kde prednáša predmety Integrovaný výskum, plánovanie a manažment krajiny a Princípy udržateľného rozvoja. Pedagogicky pôsobí aj na ďalších domácich i zahraničných univerzitách, najmä na Univerzite Komenského.

Dlhodobo sa zaoberá problematikou vzťahu človeka a prírody, prírodných i človekom vyvolaných rizík, citlivosti a zaťažiteľnosti krajinných systémov, krajinného potenciálu a krajinných syntéz, posudzovania vplyvov ľudskej činnosti na životné prostredie a strategického plánovania. Je priekopníkom v oblasti výskumu historických štruktúr krajiny, krajinného plánovania, environmentálnej geografie, humánnej ekológie, ako aj geografických aspektov koncepcie trvalo udržateľného rozvoja či spôsobu života.

Veľa skúseností a poznatkov čerpá z práce v teréne, ale aj aktívnej účasti na domácej i medzinárodnej environmentálnej politike. V rokoch 1990 – 1992 bol poslancom slovenského parlamentu, predsedom jeho Výboru pre životné prostredie a ochranu prírody, členom Federálneho výboru pre životné prostredie a predsedom Rady Štátneho fondu kultúry Pro Slovakia. Aktívne sa zúčastnil na kľúčových celosvetových a európskych podujatiach, vrátane Summitu Zeme v Rio de Janeiro.

Od roku 1975 patrí k čelným protagonistom ochranárskeho hnutia na Slovensku. V roku 1977 spoluinicioval vznik Sekcie pre ochranu ľudovej architektúry a jej zázemia. Založil tiež legendárnu Základnú organizáciu Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny č. 6 v Bratislave.

Posledné dva roky pred Nežnou revolúciou viedol bratislavskú ochranársku organizáciu SZOPK a koncom roku 1989 ho zvolili za predsedu celého SZOPK. V súčasnosti je predsedom Spoločnosti pre trvalo udržateľný život.

Mikuláš Huba je autorom, spoluautorom či editorom desiatok knižných publikácií a zborníkov, stoviek štúdií a približne tisícky mediálnych vystúpení. K jeho najčastejšie citovaným prácam patria Šok z prosperity – čítanka z globálnej problematiky a Ohrožená planeta (obe vznikli v spolupráci s Pavlom Nováčkom), Slovensko desať rokov po Riu, či Stratégia trvalo udržateľného rozvoja vo vybraných regiónoch (v spoluautorstve s Vladimírom Irom). Prispel do Encyklopédie environmentálnej histórie sveta. Je členom redakčných rád viacerých vedeckých i populárno-vedeckých časopisov, členom Snemu SAV a nositeľom domácich i zahraničných ocenení.

Je ženatý, má tri deti a žije v rodnom dome nad bratislavským Hradom.

Recenzie (5)

Čestná cena ochranárom

Prvýkrát v histórii sa porota rozhodla udeliť Čestnú cenu Dominika Tatarku a venovala ju knihe Mikuláša Maňa Hubu o príbehu prednovembrového bratislavského ochranárstva Ideál - skutočnosť - mýtus. Hoci sa Huba považuje skôr len za archivára a prerozprávača celého toho diania, faktom je, že bol jeho hnacím motorom.

„Tak som si niekedy vravieval, že ak by som mal dostať nejakú cenu, táto by sa mi asi páčila najviac," neskrýval svoju spokojnosť, no neustále zdôrazňoval, že ocenenie je právom koncipované kolektívne.

Aj v knihe spomína na stretnutia s Tatarkom, osobitne na to v jeseni roku 1987. Huba, v snahe utešiť prenasledovaného spisovateľa, mu vtedy povedal, že už aj ich pre publikáciu Bratislava/nahlas naháňajú takmer ako jeho. Reakcia však bola opačná, Tatarkovi vyhŕkli slzy.

„Dominik, a to je často prehliadané, predstavuje zvláštnu integrujúcu osobnosť. Bol to človek veľmi zemitý, ktorý hlboko prenikol do reality vidieka a všetkých tých mýtov, a na druhej strane išlo o svetobežníka presahujúceho formát našej krajiny. On spája to, čo Slovensko skôr rozdeľuje - vidiecky a mestský, až kozmopolitný pohľad na svet, bravúrne integruje tieto dva póly," povedal Maňo Huba.

V tom vidí aj pre budúcnosť výzvu Tatarkovej osobnosti: „Možno je to len pohodlnosť konzervatívnych vidiečanov, ktorým sa nechce rozhliadnuť po svete, a kozmopolitov, ktorým zasa nevonia ten vidiek. Trošku aj o tom bolo to naše ochranárstvo, keďže v tom cítim bytostný súvis medzi Dominikovou osobnosťou a týmto naším snažením."

Alexander Balogh, Sme, 13.3.2009

http://kultura.sme.sk/c/4348373/tatarkovu-cenu-ziskali-jan-buzassy-a-mikulas-huba.html

Tatarkove slzy alebo už nás naháňajú skoro ako vás

Bratislavskí ochranári predstavovali najvýznamnejší ostrov vzdoru proti režimu i najširšiu bázu revolučného procesu v roku 1989.

Jeseň 1987. Maňo Huba, vo svojich Kristových rokoch už vtedy symbol ochranárskeho hnutia, gniavený nepríjemnosťami po vydaní publikácie Bratislava/nahlas, stretáva vari ešte ubitejšieho Dominika Tatarku. Na jeho otázku „Ako sa máte?“ odpovedá v snahe utešiť prenasledovaného spisovateľa: „Už nás naháňajú skoro ako vás.“ Reakcia je však opačná, Tatarkovi vyhŕknu slzy.

Odvaha vyslovovať nahlas protest proti režimu
Zaradenie tejto príhody do knihy spomienok, úvah a dokumentov o príbehu bratislavského ochranárstva, príbehu jeho celospoločenského významu i privátnych osudov, priateľstiev či hľadania a nachádzania zmyslu života, nie je náhodné. Toto takmer dvojtisícové spoločenstvo si svojou činnosťou od polovice 70. rokov vyslúžilo nielen nevôľu oficiálnej komunistickej moci, ale súčasne aj vysoký mravný kredit.

Ochranársku opozičnosť oceňoval jednak početne úzky slovenský politický disent, ako aj ľudia z umeleckej, najmä alternatívnej scény, vedci, príslušníci katolíckeho disentu, bývalí komunisti perzekvovaní po šesťdesiatom ôsmom roku a ďalšie vrstvy obyvateľstva. Všetci, ktorí túžili po politickej zmene.

Schopnosť a odvaha vyslovovať nahlas protest proti režimu, ako uvádza Juraj Flamik, priťahovali aj osobnosti, u ktorých nedominovalo čisté ochranárstvo, ale jeho prostredníctvom dostávali možnosť ten režim hodnotiť, kritizovať a obviniť.

Celoslovenský rozmer
Navyše, ochranári sa opierali o spontánnu podporu tisícok ľudí na celom Slovensku, ktorým konkrétne pomohli pri záchrane stavieb ľudovej architektúry, pozemkov či celých dedín alebo štvrtí pred spustnutím či demoláciou. A tak príbeh bratislavského ochranárstva získal už od začiatku aj rozmer celoslovenský. Dodnes sa zachovali takmer všetky drevenice v desiatkach lokalít od Podšípa po Michalcov, zostal mlyn v Kvačianskej doline, čiernobalocká železnica, dom č. 207 v Banskej Štiavnici, kláštor v Marianke, depo na bratislavskom Východnom nádraží a mnohé ďalšie zachránené pamiatky.

„A zostal pocit zodpovednosti za všetko, na čo sme kedy položili ruku,“ zdôrazňuje Huba. Patria sem aj ochranárske aktivity v oblasti Podunajska, Tatier, či boj o Ondrejský cintorín, ktorý znamenal začiatok tvrdého zápasu so štátnou administratívou. Jeho vyvrcholením bola v roku 1987 publikácia Bratislava/nahlas, predstavujúca prvú skutočne široko koncipovanú a dôsledne formulovanú kritiku režimu od konca 60. rokov.

Ako neskôr povedal Fedor Gál, štúdia jasne pomenovala fakt, že za zdevastovanou slovenskou krajinou sa skrýva zdeformovaná slovenská moc.

Happening ako generálka
Knihu sa vďaka osvedčenému triku podarilo vydať v tisícovom náklade ako prílohu k zápisnici členskej schôdze ochranárov, no jej druhé vydanie o pár dní neskôr v náklade dvestisíc kusov už ŠtB zhabala. Na jej tvorbe sa pod editorstvom Jána Budaja podieľalo spolu takmer sto ľudí a okrem kritiky ponúkla aj vyše 300 konkrétnych návrhov na riešenie problémov vtedajšej Bratislavy.

S publikáciou je spojené aj meno istej neexistujúcej Dany Piskorovej, podpísanej pod článkom v Pravde, ktorý odštartoval represívnu kampaň proti tvorcom Bratislavy/nahlas. Ešte v júni 1989, na ochranárskom happeningu Deň radosti na dnešnom Hlavnom námestí v Bratislave, sa táto neslávna postava vynorila v podaní Stana Štepku. Happening za účasti viacerých špičkových osobností umenia či športu sa spätne javí ako vydarená, hoci neplánovaná generálka na novembrové revolučné námestia vrátane aktérov na tribúne.

Ochranári už vtedy predstavovali najvýraznejší z ostrovov pozitívnej deviácie, ostrovov vzdoru a občianskej odvahy. Neprekvapuje, že vyše polovica protagonistov revolúcie či účastníkov prvých otvorených televíznych a rozhlasových dialógov a okrúhlych stolov pochádzala práve z ochranárskeho hnutia.

Alexander Balogh

http://www.sme.sk/c/4183593/tatarkove-slzy-alebo-uz-nas-nahanaju-skoro-ako-vas.html

Mikuláš Maňo Huba: Ideál, skutočnosť, mýtus

Kniha s podtitulom Príbeh bratislavského ochranárstva vychádza v dobe, ktorú už niekoľko rokov mnohí bádatelia v súvislosti s otázkami životného prostredia označujú za prelomovú. A že sa naozaj niečo deje, si dnes môže bezprostredne všimnúť aj inak všedný občan-nevšímavec pri extrémoch v počasí či v cenách benzínu. A o to tu vlastne ide: nič sa už nedeje „tam vonku“, globálny svet jednoducho zasahuje každého z nás, so svojimi plusmi aj mínusmi, a ak sa v tomto časovom bode nič ekologicky dôležité a ďalekosiahle nepodnikne, potom nastupuje ľudstvo na nezvratnú cestu s apokalyptickým koncom. Vzťah medzi ekológiou a ekonomikou však krásne ilustrujú nie tak dávne rokovania v EÚ, kde sa jednoznačne potvrdilo privilégium ekonomiky, darmo budete namietať s argumentmi o prírode, ale aj o kultúre, morálke či náboženstve, z týchto posledne menovaných sa predsa ešte nikto nenajedol... Globálny svet je začarovaný kruh a vysokoškolský profesor Mikuláš Huba (nar. 1954) priamo i nepriamo ukazuje, že tento svet sa dotýka Bratislavy, aj Kvačianskej doliny, že sa mu nedá vyhnúť, ale dá sa vzdorovať a uskutočniť vlastnú, citlivejšiu verziu vzťahov medzi ľuďmi navzájom a ľuďmi a Zemou. Preto je zrejme prvé slovo z názvu ideál ako nositeľ vnútornej vízie i viery. Keďže ide o spomienkovú knihu, autorove ideály sa konfrontovali so skutočnosťou (ďalšie slovo názvu) druhej polovice 70. rokov a rozprávanie uzatvárajú udalosti okolo Novembra´89. Bola to skutočnosť ešte nie globálneho sveta, ale rozdeleného na komunistický a kapitalistický blok. Pre vtedajšie Československo to bolo okrem iného aj obdobie veľkých stavieb socializmu a nebývalej urbanizácie. Nadhodnocovala sa technicko-priemyselná a blahobytná budúcnosť na úkor žitej prítomnosti a kontinuálne akceptovanej minulosti. Príroda a prirodzenosť sa stali pre Mikuláša Hubu a ďalších z okruhu jeho priateľov a spolupracovníkov tými vzácnymi až živelne túžobnými alternatívami voči proklamovanému valcu doby. Preto zakladajú v máji 1977 v Mestskej organizácii Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny (SZOPK) Sekciu pre ochranu ľudovej architektúry a počas dovoleniek či víkendov spolu s dobrovoľníkmi rekonštruujú drevenice, mlyny, ale napríklad aj Kláštor v Marianke. V roku 1980 zas vzniká Základná organizácia SZOPK č. 6, medzi zakladateľov patrí Vlado Bednár, Július Satinský a Tomáš Janovic. Táto dnes už legendárna (tretie slovo názvu je mýtus) organizácia mala oficiálnu existenciu, ale fungovala polooficiálne ako disent, na hranici i za hranicou pravidiel vtedajšieho režimu. Priam kultové sa stalo v októbri 1987 vydanie knižky Bratislava/nahlas (zostavil Ján Budaj), súboru článkov a štúdií s otvorenou analýzou vtedajších problémov Bratislavy. Jej druhé vydanie zhabala ŠtB, no nelegálne kópie sa šírili v desaťtisícoch, a tak sa stali bratislavskí ochranári naozaj pojmom. Neskôr, 17. novembra 1989 a potom, ich aktivity vyústili v organizácii pokojných demonštrácií, politických rokovaní a vyhlásení, ktoré celoplošne ovplyvnili dejiny a spoločnosť.

Mikuláš Huba uvádza stovky mien, a ďalšie ochranárske príbehy, jeho spomínanie tvorí individuálny obraz s kolektívnym zvukom, teda predostiera čitateľom tok udalostí videných vlastným vedomím, no včlenených do medziľudského priestoru. Takisto pravdivo bilancuje, niečo však necháva sugestívne doznievať. Text sprevádzajú fotografie a perokresby profesorky Janky Krivošovej, osobitú autenticitu majú prílohy, jednou z perličiek je zaiste list Gorbačovovi... Kniha má, vďaka vydavateľstvu, svojskú architektúru textu a obrazu, spomienok a súčasnosti, autor v nej s vynikajúcim zmyslom pre tému odkryl ďalšiu vrstvu našej pamäti s primeranou dávkou nostalgie i hrdosti, no zároveň s istou dávkou apelatívnosti aj pre dnešný kontext. Na sebe a blízkej generácii ukázal putovanie od ideálu cez skutočnosť až k mýtu. A voči ďalšiemu mýtu, mýtu zlatých 60., zas dokázal postaviť fakty a zážitky, ktoré svedčia o tom, že každá doba má svoju vzácnosť, len ju treba hľadať v iných zdrojoch: v 60. rokoch to bolo umenie, v ďalších desaťročiach v tomto prípade zas ochranárstvo – ekologicko-občiansky aktivizmus. Mikuláš Huba je v súčasnosti predsedom Spoločnosti pre trvalo udržateľný život, integruje v sebe hlbokú i „povrchnú“ ekológiu, čo je dnes veľmi vzácne a dôležité, a aj príkladné pre tých, ktorí sa nezmieria s floskulou začarovaného kruhu...

Radoslav Matejov

http://www.litcentrum.sk/45726

O tom, ako sa nedať

Medzi panovníkmi, ktorí v minulosti stáli za realizáciami veľkých stavebných zámerov, je známy z neskorého stredoveku Karol IV., ktorý založil Nové Mesto Pražské. Z novoveku zasa Peter Veľký, zakladateľ Petrohradu. K nim sa radí napr. povestný Haussmannov plán prestavby Paríža. Je pochybné, či takéto veľké zámery mali aj dajakú oponentúru.
Kto by sa nechcel pripodobniť Karolovi IV. alebo Petrovi Veľkému, najmä ak má peniaze alebo moc? V roku 1973 nakrútili taliansko-španielsku akčnú komédiu „Keď sa nahneváme, budeme zlí“. Podstatou príbehu je snaha mafiánskeho bossa zbúrať lunapark, obľúbený u pospolitého ľudu a na jeho mieste postaviť mrakodrap. Bossovi a jeho ozbrojeným motorizovaným kumpánom sa naprotiveň postavia iba dvaja mladí ľudia, ktorí sa nahnevajú a sú na nich „zlí“. Nakoniec boj vyhrajú, bossa skrotia a lunapark sa zachráni.
Témou Solženicynovej poviedky „Vo vyššom záujme“ je podobný prípad: štátna moc siaha na nezastavaný pozemok, aby ho využila, hoci proti vôli občanov, na svoje zámery.
Z dejín oponentúry resp. alternatívneho myslenia v urbanizme na Slovensku možno spomenúť niekoľko príkladov. Podľa publikovaných spomienok Prof. A. Piffla sa tento architekt roku 1956 postavil proti zámeru stavať most z bratislavského Rybného námestia do Petržalky. Okrem neho tejto stavbe neskôr oponovali aj profesori Hruška a Belluš a v roku 1968 Zväz slovenských výtvarných umelcov.
Roku 1966 sa predmetom sporu stal návrh E. Kramára a J. Šprláka na prestavbu historického jadra Martina. Nešlo ani tak o architektonicko-urbanistické riešenie, ako o podstatu objednávky – likvidáciu pamiatok slovenskej národnej histórie 19. a 20. storočia. Po polemike v tlači sa veci ujal Zväz slovenských spisovateľov, angažovali sa napr. Vojtech Mihálik, Roman Kaliský, Michal Gáfrik a iní. Značnú časť martinského historického jadra sa vtedy podarilo zachrániť. Potom v roku 1983, rok pred oslavami 700. výročia prvej písomnej zmienky o Martine, bratislavskí ochranári navrhli celé historické jadro mesta vyhlásiť za chránený urbanistický celok. To sa už zasa nepodarilo.
To bola však iba jedna z mnohých akcií v rámci bohatej činnosti bratislavských ochranárov, ktorá sa postupne rozvíjala od skromných začiatkov. Jej dejinami sa zaoberá vo svojej knihe geograf, environmentalista, vysokoškolský pedagóg Mikuláš Huba, prezývaný Maňo.
Na začiatku bola skupina mladých ľudí, ktorým sa zapáčila slovenská ľudová architektúra, presnejšie drevenice, konkrétne vo vrchoch medzi Oravou a Liptovom – osady Federov a Podšíp. Potom ešte boli Veľké Borové, Vlkolínec, Prašnica, osady v Slovenskom Rudohorí, Javorníkoch... V roku 1973 si dali záväzok, že „my tú našu ľudovú architektúru zachránime“, ako pripomína autor. Ako samizdat vydali „Projekt záchrany ľudovej architektúry na Slovensku“. Do toho istého časopisu, kde vychádza táto recenzia, napísali článok s fotografiami. (Pozri: P. Kresánek, M. Kresánková: Je aj tretia cesta, Projekt č. 10/1974, s. 18-19.) Robili dokumentáciu, organizovali opravu dreveníc, senníkov a salašov a sami pri nej dreli. V roku 1980 začali opravovať mlyn v Kvačianskej doline. Stali sa známymi ako „dreveničiari“. V Bratislave založili základnú organizáciu Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny (SZOPK). Pripravili výstavy o opravách ľudových stavieb. Roku 1985 zorganizovali prvý Týždeň ochrany ľudovej architektúry. V roku 1987 boli pri nakrúcaní filmu „Historické štruktúry krajiny“. Autor uvádza slová publicistu Eugena Gindla, ktorý povedal, že skupina „dreveničiarov“ vznikla ako „spontánne spoločenstvo ľudí bez (...) nabubrených deklarácií, či formálnych stanov, v tichom presvedčení, že demokracia prírody je inšpirujúca a (čiastočne) prenosná aj na spoločnosť“. Autor knihy pripomína: „Nejeden z nás si na roky, keď sme väčšinu voľného času venovali opravám ľudových stavieb, spomína ako na najkrajšie chvíle svojho života...“ Ich záujmy sa neskôr rozšírili o opravu meštianskeho domu v Banskej Štiavnici, kláštora v Marianke ai. Kniha ďalej oboznamuje s akciami za záchranu prírodných hodnôt Roháčov, okolia Dunaja (návrh medzinárodného parku Podunajsko), Devínskej Kobyly, bratislavskej zelene vrátane starých cintorínov, vzácneho pagaštana na Kapitulskej ulici a Vodného vrchu (na protest proti vtedajšej Šalgovičovej myšlienke výstavby parlamentu v týchto miestach, čo sa nakoniec aj uskutočnilo).
Kniha ďalej informuje o medzinárodných kontaktoch ochranárov. V roku 1977 začali vydávať časopis Ochranca prírody, viaceré materiály sa skryli do podoby „príloh k zápisniciam“. Osobitnú kapitolu predstavuje publikácia „Bratislava/nahlas“, ktorej sa dostalo veľkej pozornosti sympatizantov i protivníkov. Ďalej sú tu informácie o ochranárskych happeningoch. Medzníkmi boli v roku 1989 mestská konferencia SZOPK v apríli a celoslovenský zjazd v novembri, tesne pred prevratnými udalosťami. V novembri 1989 „viac ako polovica prvých protagonistov revolúcie na Slovensku, ako aj účastníkov prvých nezávislých televíznych a rozhlasových dialógov boli príslušníci ochranárskeho hnutia“, pripomína autor.
Pozoruhodné je, že v časoch krátko predtým, okolo roku 1988 začali nezávisle od seba spontánne vystupovať mladí ľudia na Slovensku s požiadavkami záchrany kultúrnych pamiatok, ako napr. kaštieľov v Púchove a Nevericiach a domu, kde býval a zomrel Janko Kráľ v Zlatých Moravciach. Najmä boj za záchranu domu Janka Kráľa prerástol do celoslovenských rozmerov a mal aj podporu bratislavských ochranárov.
„Čo sa nezmenilo?“ „Čo sa zmenilo?“, pýta sa autor a dodáva: „Zostala jedna veľká výzva, jedna nie celkom naplnená vízia iného sveta. (...) Nezmenil sa (...) fakt, že občianska ochranárska angažovanosť, či ako sa dnes hovorieva aktivizmus, sú naďalej potrebné, ba nevyhnutné. (...) Lebo akokoľvek sa môžu zdať občianske aktivity neúčinné, bez nich by bol náš svet ešte horší, egoistickejší, bezohľadnejší, skorumpovanejší, falošnejší a škaredší...“ „Pred dvadsiatimi rokmi sme si mysleli, že sloboda nám dodá krídla a znásobí naše možnosti. Veď hej. Len sme trochu podcenili to, že sloboda a ,uvoľnené pomery´ prinesú tie možnosti aj tým, ktorí vyznávajú iné hodnoty a majú úplne iné, ak nie priam opačné zámery ako my. (...) Celá váha verejne vysloveného slova bola oveľa väčšia ako dnes. To všetko zlacnelo, hoci problémov, protivníkov a zla akosi neubudlo. (...) Zodpovednosť sa rozptýlila na všetky strany a jeden sa vyhovára na druhého.“
Knihu oživujú perokresby architektky Jany Krivošovej a dokumentárne fotografie, na konci je veľa príloh. Jej príbeh je príkladom, ako sa dá pestovať konkrétny, aktívny vzťah k vlastnej krajine, k Slovensku, bez teatrálnosti. Je to príbeh alternatívneho myslenia, príbeh paradoxov, bez ktorých sa neobíde nijaké poriadne dielo. Sme všetci takí géniovia, že nepotrebujeme dialóg a oponenta, ktorý nás upozorní na nedostatky? „Bez ohľadu na okolnosti a podmienky, človek má vždy možnosť voľby (...). História však ukazuje, že tak robí len veľmi málo ľudí. Väčšina sa nechá unášať prúdom“, píše sa na záložke tejto knihy.
Problémov medzitým neubudlo, práve naopak. Stačí sa poobzerať po dnešnej Bratislave – kauzy Káblovka, Gumonka, park na ulici Belopotockého, lesík na ulici Krasovského, PKO, Devín, atď. atď. Nezaškodí si vypočuť názory bežných občanov; mnohé z nich prezrádzajú, že aj zdanlivo nevzdelaný človek má niekedy lepší cit pre mieru vecí, ako páni vo vedúcich funkciách. A keď to „hore“ nefunguje, ako má, „dolu“ to začne tým viac praskať... Je príznačné a priam symbolické, že petíciu „za záchranu PKO pre kultúru v Bratislave“ podpísali okrem iných aj riaditeľka a pracovníci Nadácie Charty 77. Ako na potvoru, v mnohých kauzách dnešných čias funguje akýsi (ako Maďari hovoria) „zsiványbecsület“, t.j. „gentlemanská dohoda“ medzi tými, ktorých povinnosťou je strážiť hodnoty kultúrneho dedičstva a tými, ktorí sú ochotní tieto hodnoty obetovať nimi uctievaným modlám zisku a prepychu. Môžeme trikrát hádať, kto z nich je pritom povoľnejší.
Civilizácia praská vo švíkoch. Uzlín v živote pribúda. Zdá sa, akoby sa budúcnosť celkom vymykala ľuďom z rúk. Preto je kniha o krátkych dejinách a aktivitách bratislavského ochranárstva v podaní Mikuláša Hubu aktuálna. Ako pripomienka a výzva pre ľudí, ktorí ešte nestratili dobrú vôľu. Prírodné a kultúrne dedičstvo má svoju humanistickú hodnotu bez ohľadu na ideológie, politické a ekonomické ciele.

IGOR THURZO

http://www.archinet.sk/Magazine/Clanok.asp?ClanokID=5&VydanieKOD=52&Magazine=projekt

Tak, a je tu zase november

Myslím, že zasiahol do životov úplne všetkých ľudí na Slovensku. Nie všetci sú však ochotní tlieskať aj po devätnástich rokoch. To preto, že nie každý je ochotný pripustiť, že demokracia neznamená slobodu a ani demokracia ani sloboda neznamenajú mannu z neba. Mikuláš Huba, alias Maňo, patrí k tým, ktorí to vedia a ktorí nevzývajú štát, keď majú problémy. Ľudia, ako on, boli slobodní a nezávislí aj v časoch, keď sme mali demokraciu iba ako prázdny komunistický slogan. Už vtedy sa staral o veci spoločného záujmu (obnovoval drevenice, zachraňoval tatranskú prírodu, rozdával si to s vrchnosťou kvôli znečisťovania Dunaja, megalomanským stavbám, podieľal sa na Bratislave/nahlas...). A všetko toto dokázal robiť bez kŕčovitosti, zaťatých zubov, ostentatívneho heroizmu, s úsmevom na tvári.

Stretol som ho nedávno v Prahe na diskusii, kde sa rozoberal luxusný problém naivity ľudí novembra 89. Maňo tam prehlásil čosi v tom zmysle, že sme síce boli naivní, ale súčasne poctiví. Ako keby sa jedno vylučovalo s druhým. Veď naivita bola výhodou, prednosťou, bola prejavom čistoty, pravdovravnosti, priamočiarosti ľudí novembra 1989. Papaláši bývalého režimu museli mať s touto zvláštnou povahovou črtou týchto ľudí značné starosti. Nepoznali ju, pripadala im ako špeciálna vyčúranosť. A práve na tejto diskusii vybral Maňo z tašky svoju novú knihu „Ideál, skutočnosť, mýtus. Príbeh bratislavského ochranárstva.“ Hneď, ako som prišiel domov, začal som textom listovať. V hlave sa mi pritom premietal film posledných dvoch desaťročí. Vystupovali v ňom slovenskí ochranári, ktorí chodili zachraňovať také obyčajné veci, akými sú zeleň, pôda, stromy.... Organizovali diskusie, výstavy, happeningy – vo voľnom čase, pod dohľadom fízlov, bez nárokov, požiadaviek, očakávaní.

Maňova kniha mi pripomenula aj mená súčasných a bývalých ochranárov, ktorí si revolúciu v novembri 1989 nielen všimli, ale boli aj jej tvorcami. Ľudia ako Ján Budaj, Juraj Flamik, Eugen Gindl, Peter Tatár, Mária Filková, Gaba Kaliská, Peter Kresánek, Zora Pauliniová, Kamil Procházka, Pavel Šremer, Ivan Štúr, Juraj Podoba, Hana Volková a mnohí ďalší patrili od začiatku do prvej línie. Mikuláš Maňo Huba patril medzi nich. Pokojne a bez postranných úmyslov slúžil nám všetkým v slovenskom parlamente. Absolvoval čestne aj búrlivé ponovembrové udalosti spojené s nastupujúcim karierizmom všelijakých krýs, ktoré sa vynorili, keď bolo jasné, že pomery sa zmenili nevratne. A keď mal pocit, že jeho čas v politike sa naplnil, jednoducho sa vrátil tam, odkiaľ prišiel, a taký aký odtiaľ prišiel. Fakt, že po devätnástich rokoch prináša vo svojej knihe nepatetické posolstvo z čias, na ktoré netreba zabudnúť, je peknou ilustráciou charakteru, občianskej aj profesionálnej zodpovednosti.

Ľudia ako Maňo Huba sú typologickí antificovia v tej najpriezračnejšej podobe. Sú nádejou aj preto, že šíria okolo seba pozitívne emócie. Napokon, keď som nedávno v .týždni čítal rozhovor istej Márie Modrovichovej s Ferkom Guldanom, povedal som si: „Veď aj ten Ferko je furt rovnaký a je jedno, či hovorí v New Yorku, alebo v svätojurskej krčme. Ale kde sa nabrala tá dievčina, ktorá mu kladie otázky?“ Až dodatočne som sa dozvedel, že je to Maňova dcéra. Milí Maňovci, slovenskí ochranári prírody, vďaka Vám za naše hory, drevenice, vzduch, vody... a deti.

Fedor Gál

http://www.tyzden.sk/casopis/2008/47/tak-a-je-tu-zase-november.html

Podrobnosti

Vydanieprvé, september 2008
Kategóriahistória, fakty, memoáre
IlustrácieJana Krivošová, Martin Marenčin, Ján Lörincz, archív autora
Počet strán192
Formát22 x 22 cm
Väzbaflexi
OceneniaCena Dominika Tatarku 2009
ISBN978-80-89057-19-1

Kontakt

Rudlovská 53
974 01 Banská Bystrica

+421 48 4141 331

IČO: 36021563 • IČ DPH: SK2020086046

Registrácia: Obchodný register Okresného súdu B. Bystrica, vložka č. 4565/S

48.745599, 19.152721

Napíšte nám